Ľudovít Štrompach (1923 – 2009) - maliar, reštaurátor, pedagóg

Narodil sa 23. júna 1923 v Budapešti rodičom Jozsefovi Strompachovi a Petronelle, rod. Heiszter, ktorí boli v službách grófa Pállfyho. Detstvo prežil v Novákoch, kde navštevoval základnú školu. Po strate rodičov bol umiestnený v Saleziánskej internátnej škole v Budapešti. Po ukončení stredoškolského štúdia a prípravnom kurze navštevoval Kráľovskú výtvarnú akadémiu v Budapešti. Po troch rokoch pokračoval na Akadémii výtvarných umení v Prahe u národného umelca Jána Želibského. Počas štúdií v Budapešti navštevoval letný plenér v Tatabanyi, kde sa zoznámil so svojou budúcou manželkou Magdalénou. Po skončení štúdia sa rozhodol vrátiť na Slovensko, hornú Nitru - najskôr do Opatoviec, neskôr do Handlovej, kde bol zamestnaný ako propagačný výtvarník Handlovských uhoľných baní. V roku 1957, po vybudovaní sídliska Píly, na ktorom sa podieľa realizáciou sgrafít a ďalších technológií,(leptané sklo, štukolustro) sa sťahuje do Prievidze. V rokoch 1957 – 61 pôsobil ako riaditeľ Krajského vlastivedného múzea v Bojniciach, pre ktoré zozbieral mnohé cenné diela základného fondu. V roku 1963 zakladá výtvarný odbor Ľudovej školy umenia v Prievidzi, v jeho pedagogickej činnosti od roku 1964 až do roku 1973 pokračuje manželka Magdaléna. V 70.tych rokoch pôsobil ako vedúci ateliéru v  Štátnych reštaurátorských ateliéroch v Bratislave. Jeho výtvarné realizácie v architektúre sa nachádzajú po celom Slovensku. Rovnako rozsiahle je jeho reštaurátorské dielo – podieľal sa na reštaurovaní Oravského hradu, hradu Krásna Hôrka, hradov v Holíči, v Bytči, kostolov v Pôtri, Liptovskej Teplej, Liptovskej Ľupči a ďalších. Začiatkom 80-tych rokov sa podieľal na reštaurovaní sakrálnych diel Piaristického kostola v Prievidzi, ako aj Kostola sv. Bartolomeja. (Farského kostola). Po smrti svojej manželky v roku 1988 býval väčšinu svojho života v Bratislave, pričom často cestoval do zahraničia (Rakúsko – Viedeň, Nemecko – Mníchov, Garmisch Parternkirchen) za svojim príbuzenstvom. Z tohto obdobia pochádza viacero jeho rodinných portrétov a figurálnych malieb. Zomrel 5. 3. 2009 v Bratislave.

Jeho obrazy sa nachádzajú v Slovenskej národnej galérii v Bratislave, v Stredoslovenskej  galérii v Banskej Bystrici, v Slovenskom národnom múzeu - Múzeu v Bojniciach, v Považskej galérií, v Národnej galérii v Prahe a v súkromných zbierkach u nás i v zahraničí. 

Ľudovít Štrompach sa popri náročnej reštaurátorskej činnosti, výtvarným realizáciám v architektúre, či pedagogickej činnosti paralelne venoval voľnej výtvarnej tvorbe. Mimoriadne plodné bolo z tohto hľadiska obdobie po skončení vysokoškolských štúdií, keď žil s rodinou v Prahe. Samotná Praha a jej okolie boli vtedy snáď najpríťažlivejším námetom jeho tvorby popri námetoch inšpirovaných jeho vlastnou rozrastajúcou sa rodinou. Tá mu bola vďačným zdrojom figurálnych malieb a portrétov, v ktorých akoby písal svojskú rodinnú kroniku. 

Bolo to zároveň obdobie výraznej spoločenskej angažovanosti výtvarných umelcov, ktoré zapájalo výtvarníkov do spodobovania života robotníkov a roľníkov, či „budovateľských“ aktivít spoločnosti. Aj z tohto obdobia však Ľudovít Štrompach dokázal vyťažiť umelecky pozitívne momenty – svedčia o tom na jednej strane autenticky silné drobnokresby brusičov skla zo sklárskeho podniku v Novom Bore a na druhej strane sústredenie sa na výtvarné žánre krajinomaľby a zátišia. Už v roku 1950  súbor z nich vychádza v edícii pohľadníc. 

Po príchode na hornú Nitru je jeho výtvarná činnosť do veľkej miery ovplyvnená potrebami výtvarnej výzdoby obytných domov a iných objektov sídliska Píly v Prievidzi. V návrhoch sgrafít pre tieto objekty sa síce čo do tematiky prispôsobuje požiadavkám objednávateľov, v spôsobe kultivovanej štylizácie figúr a ľudových ornamentálnych prvkov dokáže presadiť a uplatniť vlastné estetické kritériá. Okrem návrhov sgrafít na fasádach sídliska sa venoval aj interiérovej výzdobe verejných a spoločenských budov – možno spomenúť nástenné maľby v hoteli Magura, mozaiky z leptaného skla vo vestibule vtedajšej jedenásťročnej školy a terária v Zoologickej záhrade v Bojniciach. 

Koncom 50-tych rokov sa s plným nasadením venoval konštituovaniu Krajského vlastivedného múzea v Bojniciach - ako jeho riaditeľ budoval jeho základný fond, zakladal jednotlivé zbierky. Začiatkom 60-tych rokov v jeho aktivitách dominovalo sústredenie sa na pedagogickú činnosť – pri vtedajšom Okresnom dome osvety viedol krúžok amatérskych výtvarníkov a práve potreba systematického vzdelávania v oblasti výtvarnej tvorby pre nadaných jedincov ho viedla k iniciovaniu založenia výtvarného odboru vtedajšej Ľudovej školy umenia v Prievidzi, ktorá dovtedy poskytovala iba hudobné vzdelávanie. Toto úsilie bolo zavŕšené v roku 1963. 

Po dvojročnej pedagogickej činnosti štafetu na výtvarnom oddelení ĽŠU odovzdal svojej manželke a sám sa – až do konca 90-tych rokov - venoval najmä reštaurátorskej činnosti. Tá bola, takpovediac jeho chlebom každodenným, voľná tvorba, ktorej sa napokon venoval v kruhu rodiny až do konca života, koláčom sviatočným. O význame a úcte, akú požíval v kruhu reštaurátorov svedčí aj funkcia vedúceho v Štátnych reštaurátorských ateliéroch v Bratislave v 70-tych rokoch. Svedectvom osobitného vzťahu k mestu kde žil a nesporného  lokálpatriotizmu bol fakt, že za zložitých technických i finančných podmienok sa venoval udržiavaniu jeho sakrálnych pamiatok - najmä vzácnej interiérovej výzdoby dvoch prievidzských kostolov – Piaristického kostola a  Kostola sv. Bartolomeja. 

Po smrti svojej manželky v roku 1988 sa stále častejšie zdržuje u svojich detí a vnukov v Bratislave, Viedni, či Mníchove. V čase, keď v dôsledku prirodzených fyzických obmedzení poľavuje v reštaurátorskej činnosti, sa ťažisko jeho tvorby presúva do komornej tvorby, pričom jeho paleta nadobúda akýsi spirituálnejší rozmer. Popri preferovanej olejomaľbe využíva často aj techniku pastelu a akvarelu. Možno badať i istú renesanciu komorných motívov, motívov zátiší s kvetmi či vecami všedného života navodzujúcimi pokojnú meditáciu. 

Z hľadiska doby v ktorej tvoril, ale najmä štýlu tvorby nadväzujúceho na výtvarné tradície slovenského výtvarného umenia I. pol. 20. storočia s jej skrytými archetypmi a symbolmi, sa Ľudovít Štrompach zaraďuje do Skupiny Mikuláša Galandu. Počas svojho života sa zúčastňuje všetkých jej kolektívnych výstav, naposledy v Považskej galérii v Žiline v roku 2008.